„Najšpinavšie“ pracovné pozície na Slovensku

Približne 116-tisíc Slovákov pracuje v rizikových podmienkach, kde im hrozia choroby z povolania, otravy či úrazy. Najviac zamestnancov ohrozujú nadmerný hluk, vysoká prašnosť a chemické faktory. Mnohé povolania pritom vyžadujú denný kontakt so špinou, patogénmi, prachom, chemikáliami či odpadom. V týchto „najšpinavších“ profesiách je hygiena mimoriadne dôležitá – nielen pre pohodlie, ale najmä pre zdravie pracovníkov. Podľa štatistík patria k profesiám s najvyšším výskytom chorôb z povolania baníci, stavební robotníci, strojárski pracovníci a pracovníci v poľnohospodárstve a lesníctve. V nasledujúcich kapitolách sa pozrieme na vybrané „najšpinavšie“ povolania na Slovensku, zhodnotíme hygienické výzvy a zdravotné riziká, a naznačíme, ako môžu moderné služby – napríklad prenájom a profesionálna údržba pracovných odevov od spoločnosti Lindström – prispieť k zlepšeniu hygieny, bezpečnosti a komfortu v týchto profesiách.

Pracovníci odvozu a spracovania odpadu (smetiari)

Vystavenie patogénom a chemikáliám:

Smetiari prichádzajú do kontaktu s komunálnym odpadom, ktorý často obsahuje zvyšky potravín, biologický materiál a rôzne nebezpečné predmety. V odpadkoch sa môžu nachádzať vírusy, baktérie, plesne aj parazity, ktoré sú pôvodcami infekčných chorôb. Nebezpečné sú najmä ostré predmety (napr. injekčné ihly, črepy), ktoré pri poranení môžu vniesť choroboplodné zárodky priamo do tela pracovníka. Okrem patogénov bývajú v odpade aj chemikálie – napríklad zvyšky čistiacich prostriedkov či rozpúšťadiel – a smetiari tak čelia riziku kontaktu s toxickými látkami.

Čistota pracovného prostredia:

Prostredie, v ktorom smetiari pracujú, patrí k najnečistejším. Pracoviskom môže byť ulica pri smetiakoch, interiér smetiarskeho vozidla alebo triediaca hala – všetky tieto miesta sú plné odpadu, prachu a často nepríjemného zápachu. Povalujúce sa smeti lákajú hlodavce a hmyz, čo ešte zvyšuje mikrobiálne znečistenie prostredia a riziko šírenia nákazy. Organický odpad hnije, vytvára toxické výpary a živnú pôdu pre baktérie. Pracovníci musia neraz manuálne manipulovať s odpadom, kontajnery bývajú znečistené od úkapov a plesní, čo znamená, že čistota prostredia je prakticky nulová.

Práca v odpadovom hospodárstve prináša každodenný kontakt s množstvom špiny a nebezpečných materiálov. Na obrázku pracovník na skládke odpadu obklopený komunálnym odpadom.

Zdravotné riziká v dôsledku nízkej hygieny:

Nedostatočná hygiena v odpadovom hospodárstve môže viesť k rôznym infekčným ochoreniam. Smetiari sú ohrození napríklad hepatitídou (žltačkou) pri poranení kontaminovanou ihlou, ďalej kožnými infekciami či zápalmi očí a dýchacích ciest z kontaktu s prachom a plesňami. Pri dlhodobom zanedbaní ochrany môžu vzniknúť aj parazitárne choroby (napr. toxoplazmóza z mačacích výkalov v odpade). V období pandémie COVID-19 sa poukazovalo aj na riziko, že vírus môže prežívať na povrchu odpadkov a ohroziť pracovníkov, hoci pri dodržaní hygieny je toto riziko zvládnuteľné. Okrem infekcií hrozia smetiarom časté úrazy – porezanie, pichnutie, pády z vozidla – ktoré sa v špinavom prostredí ľahšie infikujú.

Nároky na čistenie a hygienu:

Pri tejto profesii je nutná prísna osobná hygiena a pravidelné čistenie pracovných pomôcok. Odporúča sa, aby smetiari používali ochranné rukavice, pevné topánky a pracovné odevy s dlhými rukávmi, ktoré zamedzia kontaktu pokožky s nečistotami. Ideálne je, ak majú aj respirátor alebo aspoň masku na ochranu pred prachom a aerosólmi z odpadkov. Po každej zmene by mali pracovníci dôkladne dezinfikovať ruky a odkryté časti kože, prípadne sa osprchovať. Pracovné oblečenie musí byť pravidelne prané pri vysokej teplote s dezinfekčnými pracími prostriedkami, aby sa odstránili nielen nečistoty, ale aj choroboplodné zárodky. Dôležitá je aj dezinfekcia vozidiel (najmä kabíny) a náradia, keďže sa v nich kumuluje špina a mikroorganizmy.

Pracovníci kanalizácií a čističiek odpadových vôd

Vystavenie patogénom a chemikáliám:

Pracovníci starajúci sa o kanalizačné siete a čistiarne odpadových vôd patria medzi najviac exponovaných patogénom. Odpadová voda obsahuje fekálny materiál, moč, rôzne splašky a rozložné produkty, v ktorých sa vo veľkom množstve nachádzajú baktérie, vírusy, plesne a iné patogény. Častým rizikom v kanáloch je napríklad Leptospiróza – baktéria šírená močom potkanov, ktorá môže spôsobiť vážne ochorenie pečene a obličiek. Ohrození sú aj hepatitídou (vírusom žltačky typu A) či parazitárnymi červami, ak prídu do kontaktu s kontaminovanou vodou alebo bahnom. Kanalizačné plyny predstavujú zase chemické riziko – napríklad sírovodík (H₂S) vznikajúci rozkladom odpadu je jedovatý plyn, ktorý v vyšších koncentráciách spôsobuje otravu alebo udusenie. V uzavretých kanalizačných šachtách sa môžu hromadiť aj výpary z chemikálií spláchnutých do odpadu (čističe odpadov, rozpúšťadlá), takže pracovníci čelia zmesi biologických aj toxických vplyvov.

Čistota pracovného prostredia:

Prostredie kanalizácií a čističiek je extrémne znečistené. V kanáloch panuje tma, vlhko, často nánosy bahna či tukových usadenín. Upchaté potrubia sú plné kalu a odpadu – ak sa pravidelne nečistia, hromadia sa v nich nečistoty a množia baktérie a plesne, ktoré ohrozujú zdravie ľudí v okolí. Pri zásahu v upchatej kanalizácii často dôjde k uvoľneniu nahromadených splaškov, čo znamená kontakt pracovníka s výkalmi a špinavou vodou. V čistiarňach odpadových vôd sú pracovníci obklopení nádržami s odpadovou vodou, filtrami zachytávajúcimi hrubé nečistoty (textil, plasty) a kalovým hospodárstvom. Všade prítomný je zápach a aerosól – drobné kvapôčky znečistenej vody môžu vo vzduchu prenášať mikroorganizmy. Na povrchoch zariadení sa tvoria biofilmy (vrstvy mikroorganizmov), prostredie je korozívne a poškodzuje aj techniku. Čistota je teda minimálna a udržať ju vyžaduje neustále čistenie a dezinfekciu, čo však pracovné prostredie nikdy celkom nezbaví prítomnej špiny.

Zdravotné riziká v dôsledku nízkej hygieny:

V dôsledku povahy prostredia hrozia pracovníkom kanalizácií najmä infekcie dýchacích ciest, kožné ochorenia a systémové infekcie. Vdýchnutie aerosólu z odpadovej vody môže spôsobiť závažné pľúcne infekcie (napr. legionelózu). Kontakt pokožky s kontaminovanou vodou či kalom zas vedie k kožným vyrážkam, plesniam a zápalom spojiviek. Bez adekvátnej ochrany môžu pracovníci dostať žalúdočno-črevné ochorenia (hnačky, salmonelózy) len z toho, že sa im patogény z vody nepriamo dostanú do úst (napr. pri jedení bez umytia rúk). Smrteľne nebezpečné sú otravy plynmi – sírovodík vo vyššej koncentrácii paralyzuje čuch (nie je ho cítiť) a spôsobuje kolaps; každoročne v svete zaznamenávame prípady udušenia pracovníkov v septikoch a kanáloch. V prostredí kanalizácií je tiež zvýšené riziko úrazov: pošmyknutia, pády do šácht, zasiahnutie vysokotlakovou vodou pri čistení potrubia. Ak sa úraz stane, hrozí infekcia rany kvôli enormnému znečisteniu.

Nároky na čistenie a hygienu:

Práca v kanalizáciách si vyžaduje dôsledné používanie osobných ochranných prostriedkov (OOP). Samozrejmosťou by mali byť nepremokavé gumové obleky alebo kombinézy, gumové rukavice, ochranné okuliare alebo štíty a respirátor či maska s filtrami proti výparom. Po každom zásahu v kanalizácii by mali pracovníci vybavenie dezinfikovať – opláchnuť čistou vodou a ošetriť dezinfekčnými prostriedkami, ktoré zahubia prítomné mikróby. Pracovný odev, ak nie je jednorazový, je potrebné oprať na vysokú teplotu a vydezinfikovať (napr. chlórovým prípravkom určeným na textil). Samotní pracovníci by si mali po vyjdení z kanála okamžite umyť ruky dezinfekčným mydlom, ideálne sa aj osprchovať, ak mali rozsiahlejší kontakt s nečistotou. Dôležitá je aj preventívna zdravotná starostlivosť – títo zamestnanci by mali byť pravidelne očkovaní (napr. proti žltačke, tetanu) a chodiť na lekárske prehliadky, ktoré včas odhalia prípadné infekcie či iné poškodenia zdravia.

Baníci a pracovníci v ťažobnom priemysle

Vystavenie patogénom a chemikáliám:

V baníctve sa môže zdať, že problémom nie sú patogény (keďže ide o anorganické prostredie). Avšak baníci, najmä v uhoľných baniach, čelia plesniam – v uhoľnom prachu sa môžu nachádzať spóry húb, ktoré spôsobujú ochorenia pľúc. Navyše sa v podzemí vyskytujú baktérie v stojatej vode a bahne. Hlavným rizikom sú však chemické a minerálne faktory: jemný prach z hornín (obsahujúci kremičitý piesok, uhoľné častice) a plyny uvoľňujúce sa z geologických vrstiev (metán, oxid uhoľnatý). Pri trhacích prácach sú baníci vystavení aj chemikáliám z trhavín a výfukovým plynom dieselových strojov v podzemí. Vo viacerých baniach hrozí expozícia ťažkým kovom a rádioaktívnym látkam. Ako príklad možno uviesť mangán v rudných baniach, ktorého prach a dymy pri razení môžu poškodzovať nervový systém. Celkovo je spektrum škodlivín široké – od kremičitého prachu cez toxické kovy až po horľavé a dusivé plyny.

Čistota pracovného prostredia:

Banské prostredie je notoricky známe ako špinavé. V hlbinných baniach (napríklad na uhlie) trávia baníci celý pracovný čas v úzkych chodbách plných prachu, blata a odstreleného kamenia. Prašnosť v takýchto priestoroch často mnohonásobne prekračuje povolené limity – prach sa usádza na stenách, strojoch aj na tele baníkov. Tí bývajú po šichte celí čierni od uhoľného prachu. Na mnohých pracoviskách dochádza aj ku kontaktu s vodou – buď steká zo stropu chodieb, alebo sa musí bane odčerpávať. Čistota prostredia je prakticky nulová: banícke šachty sa nedajú pravidelne upratovať, prach sa víri pri každom vŕtaní či odstrele. Navyše baníci často pracujú na zemi (napríklad v nízkych slojoch lezú po bruchu), takže priamy kontakt s nečistotou je nevyhnutný. Svetlo je obmedzené, čo sťažuje vizuálnu kontrolu čistoty. Jediným relatívne čistým priestorom je povrchové zázemie (šatne a sprchy), kam sa baníci vracajú až po skončení práce.

Zdravotné riziká v dôsledku nízkej hygieny:

Dlhodobá práca v zaprášenom banskom prostredí vedie k známej skupine chorôb – pneumokoniózam čiže zaprášeniu pľúc. Najčastejšou z nich je silikóza (z kremičitého prachu) a pneumokonióza (z uhoľného prachu). Tieto choroby spôsobujú nezvratné zjazvenie pľúc a chronickú pľúcnu nedostatočnosť. Potvrdzuje to aj štatistika: v odvetví ťažby a dobývania sú medzi zamestnancami najčastejšie práve pneumokoniózy a chronické respiračné ochorenia. Okrem pľúcnych chorôb hrozia baníkom alergické reakcie (najmä ak prach obsahuje síru alebo iné dráždivé zložky) a akútne otravy plynmi. Napríklad oxid uhoľnatý pri nedostatočnom vetraní môže spôsobiť otravu s bolesťami hlavy, nevoľnosťou až stratou vedomia. Prach v očiach vedie k zápalom spojiviek, prach v kontakte s pokožkou môže spôsobiť dermatitídy. Nehygienické podmienky (teplo, pot a špina) prispievajú aj k kožným a plesňovým ochoreniam – baníci často trpia napríklad plesňami na nohách. Samostatnou kategóriou sú úrazy (závaly, pády), ktoré sú v baníctve časté; ak sa pri úraze dostane do rany uhoľný prach a zemina, komplikuje to hojenie a môže vzniknúť infekcia.

Nároky na čistenie a hygienu:

V baníctve je nesmierne dôležité používať respirátory alebo masky na filtrovanie prachu – ideálne s výdychovým ventilom a filtračnou triedou P3, ktorá zachytí aj veľmi jemné častice. Pracovný odev by mal byť z pevnej látky, ktorá čo najviac uzatvára povrch tela (dlhé rukávy, dlhé nohavice) a zároveň sa dá dobre oprať. Po každej šichte by baníci mali absolvovať dôkladnú očistu – sprchovanie a umývanie vlasov, aby zmyli prach z tela. V šatniach baní sa obvykle používajú tzv. dvojité šatne (čistá a špinavá šatňa) – pracovné odevy sa nechávajú v „špinavej“ a domov si zamestnanci berú len seba, čistí v osobnom oblečení. To pomáha oddeliť kontaminované veci. Tieto pracovné odevy je potrebné prať oddelene od bežnej bielizne, ideálne centrálne v práčovni, ktorá vie zvládnuť aj silne znečistenú a prachom nasýtenú látku. Samozrejmosťou sú pevné ochranné okuliare (proti úlomkom aj prachu) a pri riziku padania predmetov aj prilba. Pri práci s trhavinami a výskytom plynov by nemali chýbať detektory plynov a v pripravenosti osobné dýchacie prístroje na únik. Z hľadiska osobnej hygieny by mali baníci dbať, aby nepil­i a nejedli v prašnom prostredí, a v prípade poranenia okamžite vyhľadali lekára kvôli vyčisteniu a ošetreniu rany .

Stavební robotníci

Vystavenie patogénom a chemikáliám:

V stavebníctve nejde ani tak o biologické patogény (hoci aj na stavbe sa môžu v prachu nájsť spóry plesní z organických materiálov). Hlavným rizikom sú opäť prach a chemikálie. Stavební robotníci pri svojej práci vdychujú prach z cementu, tehál, betónu či sadrokartónu – tento prach obsahuje kremičité častice, ktoré pri dlhodobej expozícii poškodzujú pľúca. Ďalej prichádzajú do kontaktu s rôznymi chemickými látkami: nátermi, riedidlami, lepidlami, penami, asfaltom. Mnohé z nich majú prchavé zložky (VOC), ktoré pri nedostatočnom vetraní môžu spôsobovať bolesti hlavy, podráždenie dýchacích ciest či otravy. Pomerne bežné sú na stavbách aj kyseliny a žieraviny (pri čistení betónu, muriva), ktoré môžu pri kontakte popáliť pokožku alebo oči. Niektoré špecializované stavebné práce (napr. zváranie kovových konštrukcií) vystavujú pracovníkov aj kovovým dymom. Hoci teda stavbári nemusia riešiť toľko infekčné choroby, čelia zmesi prachu a chémie – potenciálne rovnako nebezpečnej ako patogény.

Čistota pracovného prostredia:

Typické stavenisko je prašné, hlučné a plné neporiadku. Počas stavebných prác vzniká množstvo odpadu (úlomky tehál, betónu, dreva, plastov), ktorý sa často hromadí okolo pracoviska. Na zemi býva blato (ak sa stavia za dažďa) zmiešané so stavebným materiálom. Prašnosť je extrémna najmä pri suchom počasí a pri činnostiach ako rezanie betónu, brúsenie omietok či miešanie cementu – prach pokrýva okolie a pracovníci ho majú vo vlasoch, na rukách aj v pľúcach. Ak sa pracuje vo vnútorných priestoroch (napr. rekonštrukcie), vrstvy prachu pokryjú celé miestnosti. Stavební robotníci navyše často pracujú vo výškach, na lešení, kde môže byť menej možností udržiavať poriadok. Realita je taká, že stavba je zvyčajne špinavé prostredie, kde je ťažké dodržiavať čistotu – upratuje sa až na záver, po dokončení prác. Dovtedy pracovníci fungujú obklopení stavebným prachom a nečistotami. V letných horúčavách sa prach a špina lepia na spotené telo, v zime zas blato a cement špinia odev aj kožu. Niektoré stavby (napr. staršie budovy) môžu obsahovať aj nebezpečné materiály ako azbest či staré plesne, čo ešte zhoršuje hygienické pomery.

Zdravotné riziká v dôsledku nízkej hygieny:

Prach na stavbe vedie často k alergickým ochoreniam dýchacích ciest a dráždivému kašľu. Mnoho murárov a obkladačov trpí chronickou nádchou či zápalmi priedušiek práve z inhalácie cementového prachu. Cement má navyše vysoké pH (je zásaditý), takže dráždi pokožku – pri dlhšom kontakte môže spôsobiť tzv. cementový ekzém, popraskanie kože a chronické dermatitídy. Chemické výpary (napr. z lepidiel a náterov) môžu spôsobovať bolesti hlavy, závraty a v horších prípadoch poškodenie pečene či obličiek. Napríklad organické rozpúšťadlá sú známe tým, že pri dlhodobej expozícii poškodzujú nervovú sústavu. Na stavbách sa často vyskytuje hluk (zbíjačky, píly), čo vedie k postupnej strate sluchu – poruchy sluchu z hluku tvoria značnú časť chorôb z povolania v stavebníctve. Špinavé prostredie zvyšuje aj riziko infekcií z poranení: drobné rezy či odreniny sa v prachu ľahko infikujú baktériami, môžu hnisavo zapáliť. Preto by každý úraz na stavbe mal byť vyčistený a ošetrený, inak hrozí komplikované hojenie. Nemožno opomenúť ani preťaženie pohybového aparátu – stavební robotníci často zdvíhajú ťažké materiály a pracujú vo vynútených polohách, čo vedie k poškodeniam chrbta, kĺbov a šliach. Hoci to priamo nesúvisí s hygienou, kombinácia fyzickej záťaže a nevhodných hygienických podmienok (chlad, prievan na stavbe) môže spôsobiť aj častejšie ochorenia pohybového aparátu a prechladnutia.

Nároky na čistenie a hygienu:

Na stavbe by mali pracovníci používať respirátory alebo ochranné masky pri prašných prácach – ideálne s filtrom P2 alebo P3 pre jemný prach. Je dôležité mať ochranné okuliare pri brúsení a rezaní, aby prach a úlomky nezasiahli oči. Ruky by mali chrániť pracovné rukavice, najmä pri práci s cementom či chemikáliami, aby sa predišlo kontaktným dermatitídam. Po skončení prašných prác je vhodné zotrieť prach z povrchov (aspoň tam, kde sa je alebo oddychuje) a vetrať miestnosti, aby sa znížila koncentrácia prachu a výparov vo vzduchu. Osobná hygiena zahŕňa umývanie rúk pred jedlom a po práci, ideálne aj osprchovanie na záver dňa – mnoho stavebných firiem na väčších projektoch zabezpečuje dočasné sprchy a šatne priamo na stavenisku. Pracovný odev by mal byť z odolného materiálu (napr. keper), ktorý zachytí špinu a zároveň sa dá ľahko vyprať. Odporúča sa pravidelné pranie pracovných odevov – ak pracovník celý týždeň nosí ten istý prašný odev, vystavuje sa zbytočne dlhšie účinkom škodlivín, ktoré na odeve ostali. Samozrejmosťou je dodržiavať zákaz fajčenia a jedenia priamo na znečistených pracoviskách. Z hľadiska prevencie chorôb z povolania by mali stavební pracovníci absolvovať pravidelné lekárske prehliadky, so zameraním na pľúcne vyšetrenia (RTG pľúc, funkčné testy) a sluchové testy, aby sa včas odhalili príznaky silikózy či straty sluchu.

Pracovníci v ťažkom priemysle (hutníci, zlievači, zvárači)

Vystavenie patogénom a chemikáliám:

V hutníckych a strojárenských prevádzkach je hlavným rizikom expozícia chemickým látkam a extrémnym fyzikálnym podmienkam. Tavení a spracovaní kovov sprevádza uvoľňovanie kovových dymov a splodín – napríklad v oceliarňach a zlievarňach sa uvoľňuje oxid uhličitý, oxid uhoľnatý, ale aj mikročastice oxidu železa, mangánu, kremíka a ďalších prvkov. Mangánové výpary v oceliarni či bane sú známe tým, že nadmerná expozícia môže poškodiť nervový systém. Zvárači sú vystavení aerosólom z kovov (zinok, chróm, nikel podľa zváraného materiálu) a ochranným plynom. Tieto látky môžu spôsobovať tzv. „zváračskú horúčku“ (stav podobný chrípke po nadýchaní oxidov kovov). V lakovniach kovových výrobkov zas hrozí expozícia organickým rozpúšťadlám a izokyanátom z farieb, ktoré sú toxické a alergénne. V strojárstve sa používajú aj rezné oleje a emulzie, ktorých hmly pri obrábaní kovov dráždia dýchacie cesty a pokožku. Nezanedbateľné sú aj tepelné riziká – hutníci pracujú pri peciach, kde je extrémne teplo, čo môže viesť k prehriatiu organizmu a dehydratácii.

Čistota pracovného prostredia:

Ťažký priemysel, najmä hutnícky, je charakteristický špecifickým znečistením – jemným kovovým prachom a mazľavou špinou. V zlievarňach sa uvoľňuje prach z pieskových foriem a kovové častice, ktoré pokrývajú podlahy aj povrchy strojov lesklým čiernym práškom. Hutníci majú často tváre a ruky pokryté tmavým filmom oxidačných častíc. V strojárskych halách zas podlahy bývajú klzké od chladiacich emulzií a olejov, na povrchoch strojov sa lepí zmes kovových pilín a oleja. Čistota tu nikdy nie je úplná – hoci sa priemyselné haly pravidelne upratujú, jemný prach z brúsenia či zvárania neustále padá. Na povrchu zariadení sa môžu tvoriť mastné usadeniny. Ďalším aspektom je hlučné a horúce prostredie – prach a špina sa v teple šíria vzduchom ešte intenzívnejšie. Haly sú často rozľahlé, takže udržať v nich bezprašnosť je nemožné. Relatívne čisté môžu byť kontrolné miestnosti alebo šatne, kam sa pracovníci chodia vydýchať – tie však treba oddeliť (napr. vzduchovými sprchami či aspoň závetrím), aby sa do nich špina z výroby neprenášala.

Zdravotné riziká v dôsledku nízkej hygieny:

Vysoká prašnosť a prítomnosť kovov v prachu vedie v ťažkom priemysle k podobným následkom ako v baníctve či stavebníctve – riziko pneumokonióz (napr. z prachu zo zlievarenského piesku) a chronických respiračných ochorení. Okrem pľúc sú ohrozené aj ďalšie orgány: ťažké kovy ako olovo, kadmium či chróm, ak sa dostanú do tela (či už vdýchnutím, alebo cez pokožku), môžu spôsobiť poškodenie pečene, obličiek, nervového systému alebo zvýšiť riziko rakoviny. Napríklad pravidelná inhalácia chrómových a niklových dymov pri zváraní nerezovej ocele je spájaná so zvýšeným výskytom rakoviny pľúc a prínosových dutín. Kožné problémy sú tiež bežné – kontaktná dermatitída z chladiacich emulzií alebo z olejov (tzv. olejové akné). V prostredí s množstvom olejov a prachu sa drobné ranky na koži ľahko infikujú, čo vedie k zapáleným vyrážkam. Hluk v ťažkom priemysle (kovové údery, strojové píly) prispieva k poruchám sluchu. Vibrácie z pneumatických nástrojov môžu spôsobiť syndróm bieleho prsta (poškodenie ciev a nervov v rukách). Kombinácia tepla a fyzickej námahy môže viesť k prehriatiu organizmu, kolapsom a dehydratácii – ak pracovník nepije dosť vody a nemá možnosť sa ochladiť, hrozí úpal. Bezprostrednou hrozbou sú aj popáleniny, ktoré sa v špinavom prostredí môžu komplikovať infekciou. Zanedbanie hygieny môže mať za následok, že pracovník prehltne toxické látky – typicky sa to stáva s olovom (pri manipulácii s odliatkami alebo farbami na báze olova), čo vedie k otrave.

Nároky na čistenie a hygienu:

V prvom rade je nevyhnutné, aby pracovníci používali osobné ochranné prostriedky: kvalitné respirátory proti prachu a výparom (pri zváraní aj s aktívnym odsávaním), ochranné štíty alebo okuliare, žiaruvzdorné obleky a rukavice pri práci s roztaveným kovom a protiúnavové rohože na státie (aby znížili námahu nôh a množstvo prachu víriaceho sa z podlahy). Čo sa týka hygieny, kľúčové je správne umývanie rúk – po práci a pred jedlom, s použitím odmasťovacieho mydla, ktoré odstráni olejové a kovové častice z pokožky. Veľké priemyselné podniky zvyknú mať sprchy a zamestnanci by ich mali po každej zmene využiť, aby zmyli prach a chemikálie z tela. Pracovný odev by sa nemal nosiť domov; ideálne je ponechať ho v šatni a prať centrálne. Pri manipulácii s chemikáliami (farbami, rozpúšťadlami) treba používať filtračné masky a rukavice odolné voči daným látkam. V priestoroch by malo fungovať odsávanie prachu a ventilácia – ak to nie je, znečistenie sa usádza všade. Preto by mal zamestnávateľ zabezpečiť pravidelné technické čistenie (odsávanie prachu z výšky, čistenie filtrov vzduchotechniky). Stravovanie by malo prebiehať v oddelenej, čistej jedálni – pracovníci by nikdy nemali jesť priamo na dielni, kde by mohli konzumovať spolu s jedlom aj kovový prach. Dôležitá je aj osobná prevencia: napríklad neodkladať si cigarety či jedlo na pracovné stoly, aby sa nekontaminovali, a nekonzumovať nič bez umytia rúk a tváre.

Zdravotnícki pracovníci (lekári, sestry, sanitári)

Vystavenie patogénom a chemikáliám:

Zdravotnícki pracovníci, najmä tí v nemocniciach a laboratóriách, sú dennodenne v kontakte s množstvom patogénov – vírusov, baktérií, plesní. Pri starostlivosti o pacientov s infekčnými chorobami (napríklad chrípka, tuberkulóza, COVID-19) inhalujú aerosóly obsahujúce tieto mikroorganizmy. Sestry a lekári sa môžu poraniť kontaminovanými ostrými predmetmi (ihly, skalpely) a tým sa vystaviť riziku nákazy krvou prenosných ochorení ako HIV či hepatitída B a C. Laboranti v mikrobiologických a virologických labákoch pracujú priamo s kultúrami patogénov v Petriho miskách. Okrem toho zdravotníci používajú rôzne dezinfekčné a sterilizačné chemikálie (alkoholové dezinfekcie, chlór, formaldehyd), ktorých výpary pri dlhodobom vdychovaní nie sú bez rizika – môžu dráždiť dýchacie cesty či byť karcinogénne (formaldehyd). V menšej miere sa stretávajú aj s cytostatikami (pri príprave liekov na onkológii) a rádioaktívnymi látkami (v rádiológii), ktoré takisto predstavujú špecifické hygienické výzvy. Celkovo patria zdravotnícke profesie k tým, kde hrozí infekcia či otrava pri zanedbaní hygienických opatrení.

Čistota pracovného prostredia:

V zdravotníctve sa kladie veľký dôraz na čistotu – nemocničné prostredie musí byť sterilné alebo aspoň aseptické. Na rozdiel od vyššie zmienených povolaní sa tu špina aktívne odstraňuje: podlahy sa dezinfikujú, povrchy utierajú a odpad (najmä infekčný) sa bezpečne likviduje. Napriek tomu sa nemocničné prostredie stále hemží mikroskopickými patogénmi. Každý pacient je potenciálnym zdrojom nákazy (napr. Staphylococcus aureus na koži, norovírusy spôsobujúce hnačky atď.). Čistota rúk zdravotníkov a nástrojov je prvoradá – pred a po každom kontakte s pacientom prebieha dezinfekcia rúk. No aj pri najlepšej snahe nie je možné udržať nemocničné prostredie dokonale sterilné po celý čas. Rizikové sú najmä miesta ako urgentné príjmy (kde prichádzajú zranení s nečistotami), infekčné oddelenia a operačné sály počas zákroku. Vzduch v nemocniciach je filtrovaný, ale nie úplne bez zárodkov; povrchy sa rýchlo znova kontaminujú dotykom. Z pohľadu zdravotníkov je ich pracovné prostredie paradoxne jedno z „čistejších“ v zmysle viditeľnej špiny, ale hygienicky mimoriadne náročné kvôli neviditeľným patogénom.

Zdravotné riziká v dôsledku nízkej hygieny:

Ak sa v zdravotníctve podcení hygiena, následky môžu byť vážne nielen pre pacientov (nemocničné nákazy), ale aj pre personál. Infekčné ochorenia patria medzi najčastejšie choroby z povolania u zdravotníkov. Napríklad zdravotné sestry môžu pri starostlivosti o pacienta chytiť žltačku typu A (orálno-fekálnou cestou), ak by nedodržali hygienu rúk. Lekári ORL alebo zubári sú denne vystavení oblaku aerosólu z úst pacientov – hrozí tuberkulóza, meningokoková nákaza či iné kvapôčkové infekcie. Pri poranení použitou ihlou sa zdravotník môže nakaziť HIV, hepatitídou B alebo C. Infekcie z povolania tvoria významnú časť hlásených chorôb u zdravotníkov. Okrem infekcií sú bežné aj kožné problémy – paradoxne z nadmernej hygieny: časté dezinfikovanie rúk vedie k vysušeniu kože a ekzémom. Ďalšou kapitolou sú bolesti chrbta a poškodenia chrbtice – sanitári a sestry pri manipulácii s pacientmi preťažujú chrbát, čo vedie k chronickým bolestiam (najčastejšie priznané choroby z povolania sú poškodenia končatín a chrbtice z dvíhania bremien). V neposlednom rade, psychická záťaž a syndróm vyhorenia sú u zdravotníkov časté, pretože pracujú v strese a často v prostredí, kde hrozí nakazenie či iné ohrozenie – čo je tiež určitý aspekt „zdravotného rizika“ spojeného s hygienickými nárokmi (ustavične myslieť na sterilitu je psychicky vyčerpávajúce). Bez prísnych hygienických protokolov by však boli ohrození ešte viac: stačí si spomenúť na prvú líniu pandémie COVID-19, kde sa mnohí zdravotníci nakazili pri výkone povolania a niektorí, žiaľ, aj zomreli.

Nároky na čistenie a hygienu:

Zdravotnícke povolania majú zrejme najprísnejšie hygienické protokoly zo všetkých. Patrí sem správna hygiena rúk – dezinfekcia pred a po každom kontakte s pacientom, po vyzlečení rukavíc, po kontakte s telesnými tekutinami atď. Ďalej nosenie osobných ochranných pomôcok: rukavice (jednorazové) pri každom potenciálne rizikovom úkone, masky alebo respirátory pri kvapôčkových infekciách, ochranné okuliare/štíty pri riziku odstrekovania krvi či sekrétov, jednorazové obleky či zástery na izolovaných oddeleniach. Veľký dôraz sa kladie na sterilizáciu nástrojov a pravidelné upratovanie prostredia dezinfekčnými roztokmi. Pracovné oblečenie zdravotníkov (napr. lekárske plášte, zdravotnícke uniformy) by malo byť denne menené a prané na vysokú teplotu – ideálne priamo v nemocnici v centrálnych práčovniach, aby sa zamedzilo prenosu infekcie mimo nemocnicu. Samotní pracovníci by si nemali nosiť kontaminovaný odev domov. Samozrejmosťou je očkovanie zdravotníckeho personálu – povinné je očkovanie proti žltačke B, odporúča sa chrípka, tetanus a ďalšie podľa oddelenia. Taktiež sa vyžaduje testovanie na TBC a iné choroby u personálu v pravidelných intervaloch. Zdravotník musí dbať aj na svoj zdravotný stav – ak ochorie (napr. má hnisavú ranu alebo infekciu), nemal by prísť do práce, aby neohrozil pacientov. Čo sa týka psychosociálnej hygieny, dôležitý je systém striedania zmien, oddychu a psychologickej podpory, aby sa predišlo vyhoreniu.

Poľnohospodári a pracovníci v živočíšnej výrobe

Vystavenie patogénom a chemikáliám:

Poľnohospodárske profesie – či už ide o rastlinnú výrobu alebo živočíšnu – prinášajú kontakt s mnohými prírodnými aj umelými látkami. Farmári a ošetrovatelia zvierat sú vystavení patogénom, ktoré sa vyskytujú u zvierat: baktérie (napr. salmonely), vírusy (vtáčia chrípka, besnota u líšok), parazity. Niektoré z týchto chorôb sú zoonózy – prenášajú sa zo zvierat na človeka. Hoci v SR je výskyt vážnych zoonóz nízky, občas sa objaví napríklad brucelóza či besnota, ktoré môžu ohroziť veterinárov a farmárov. V chlievoch a maštaliach sa vyskytuje množstvo mikroorganizmov v truse a moči zvierat; amoniak z rozkladania hnoja dráždi dýchacie cesty. Rastlinná výroba prináša kontakt s pôdnymi mikroorganizmami (spóry tetanu v pôde sú stále hrozbou pri poranení na farme). Najvýraznejším rizikom v poľnohospodárstve sú však chemické látky – pesticídy a hnojivá. Postreky proti škodcom obsahujú insekticídy, herbicídy atď., ktoré sú pre človeka jedovaté; farmári ich aplikujú vo forme postreku (aerosólu), ktorý môžu inhalovať alebo ktorý sa im môže vstrebávať cez kožu. V štatistikách chorôb z povolania patria otravy pesticídmi medzi najčastejšie hlásené prípady u farmárov. Ďalším rizikom je prach – najmä prach zo sena, slamy, obilia a krmív. Tento organický prach obsahuje pele, plesne a fragmenty hmyzu, ktoré môžu spôsobiť alergie a tzv. farmárske pľúca (alergickú alveolitídu z plesnivého sena). Poľnohospodári sú tak v permanentnom styku s biologickými faktormi (mikróby, alergény) aj chemickými látkami (postreky, hnojivá).

Čistota pracovného prostredia:

Na farme či poli je udržiavanie čistoty náročné. V stajni pre dobytok alebo ošípané je neustále prítomný hnoj, moč a zvyšky krmiva – aj pri pravidelnom čistení nastieľ a odstraňovaní hnoja zostáva prostredie plné nečistôt. Zvieratá samy o sebe vytvárajú neporiadok (roznášajú krmivo, vylieva sa voda, výkaly padajú na podlahu). Zvierací srsť a perie sa víria vo vzduchu a prenášajú prach a alergény. Na druhej strane, farmárske prostredie je „prírodná špina“ – hnoj a slama – ktorá je odlišná od chemickej špiny fabriky, ale stále môže byť zdrojom infekcie. Na poliach zas majú pracovníci do činenia s blatom, prachom a zvyškami rastlín. Počas sucha sa z polí dvíha prach (najmä pri žatve alebo pri orbe), ktorý pokrýva traktoristov aj polnohospodárske stroje. V daždi zas vzniká blato, ktoré zalepí obuv i stroje. V skladiskách obilia je jemný prach z obilia a plesne, v sadoch zas lepkavý peľ a zbytky postrekov na listoch. Poľnohospodárske prostredie je teda plné organickej hmoty – pôdy, rastlín, zvieracích exkrementov – a dosiahnuť tam sterilitu nie je možné. Farmári často prechádzajú z vonkajšieho (pole) do vnútorného (stajňa) prostredia, čím si nečistoty prenášajú. A keďže mnohé farmy sú pod holým nebom, pracovníci čelia aj poveternostným vplyvom, ktoré znečistenie znásobujú (vietor roznáša prach, dážď robí blato). Čistotu zázemia (napr. kuchynka na farme) treba dôsledne chrániť – napríklad prezúvaním sa a prezliekaním – inak sa špina z chlieva donesie až na jedálenský stôl.

Zdravotné riziká v dôsledku nízkej hygieny:

Poľnohospodári patria medzi profesie s rôznorodými chorobami z povolania. Alergické ochorenia dýchacích ciest (astma, alergická nádcha) sú časté v dôsledku prachu z obilia a sena. Spomínané farmárske pľúca sú závažné ochorenie – imunitná reakcia na vdychované plesne zo sena vedie k trvalému poškodeniu pľúc. Ďalej sú tu infekčné riziká: z kontaktov so zvieratami môžu vzniknúť choroby prenosné zo zvierat na ľudí, ktoré tvoria síce menší podiel, ale vyskytujú sa. Napríklad brucelóza od dobytka spôsobuje dlhotrvajúce horúčky a môže zanechať následky, leptospirózu možno chytiť z moču hlodavcov na farme a tá poškodzuje obličky. Nebezpečný je aj anthrax – spóry tejto baktérie môžu prežívať v pôde a infikovať zvieratá; farmár sa môže nakaziť napríklad pri manipulácii s uhynutým infikovaným zvieraťom (hoci v SR je to dnes už veľmi zriedkavé). Častejšie sú rôzne kožné infekcie – napríklad „dojičský syndróm“ – drobné ranky na rukách od manuálnej práce v kombinácii s baktériami z prostredia vedú k hnisavým zápalom kože na rukách. Otravy pesticídmi sa prejavujú bolesťami hlavy, nevoľnosťou, podráždením očí, v ťažších prípadoch neurologickými ťažkosťami; opakované menšie expozície môžu viesť k chronickým zdravotným problémom (poškodenie nervov, pečene). Poľnohospodári takisto často trpia poruchami pohybového aparátu – práca na poli a so zvieratami je fyzicky náročná, čo vedie k opotrebovaniu kĺbov, chrbtice a svalov. Zanedbaná hygiena (napr. neprezuté gumáky z maštale do obytnej časti domu) môže spôsobiť, že farmár zanesie patogény aj svojej rodine – deti farmárov mávajú častejšie kampylobakterové a iné hnačkové ochorenia, ak sa nedbá na hygienu.

Nároky na čistenie a hygienu:

Na farme je kľúčové oddeliť pracovné a obytné zóny. Mali by existovať šatne alebo aspoň vyhradené miesto, kde si farmár prezlieka špinavý odev a obuv a nevodí ich domov. Pracovný odev (montérky, čižmy) býva totiž často znečistený hnojom či pôdou, ktoré môžu obsahovať patogény. Pravidelné pranie pracovného odevu je nevyhnutné – ideálne na vysokej teplote (minimálne 60 °C), aby sa zneškodnili spóry plesní a baktérií z hospodárskeho prostredia. Farmár by mal mať po ruke čistú vodu a mydlo aj vonku – napríklad sud s vodou a mydlový dávkovač pri vchode do stajne – aby si mohol umyť ruky po práci so zvieratami ešte predtým, než pôjde napríklad jesť. Pri práci s pesticídmi je nutné nosiť ochranný odev, rukavice, masku a okuliare – výrobca postreku vždy uvádza, aké OOP sú potrebné; toto by sa nemalo podceňovať. Po skončení postreku si musí pracovník okamžite vyzliecť kontaminovaný odev a osprchovať sa. Otravy často vznikajú, keď si ľudia nechajú postrekový odev na sebe pridlho alebo ho dokonca opakovane používajú bez vypratia. V prítomnosti prachu zo sena či obilia by mali farmári používať respirátor (aspoň jednoduchý s filtrom proti prachu) a často vetrať sklady. Proti zoonózam pomáha očkovanie zvierat aj ľudí – veterinári a niektorí farmári sa očkujú napríklad proti brucelóze alebo tetanu. V rámci hygieny je tiež dôležité riešiť deratizáciu a dezinfekciu – pravidelne vykonávať opatrenia proti hlodavcom a dezinfikovať stajne, aby sa znížila mikrobiálna záťaž. Samotný farmár by nemal zabúdať na základnú hygienu: umyť sa po práci, prezuť gumené čižmy za čistú obuv, udržiavať si drobné poranenia čisté a kryté (aby sa do nich nedostala špina).

---

Záver: Hoci uvedené povolania – smetiari, kanalizéri, baníci, stavebníci, hutníci, zdravotníci či farmári – čelia veľmi odlišným pracovným podmienkam, spoločným menovateľom je vysoká záťaž na hygienu a zdravie. Špina, prach, patogény a škodlivé látky sú v týchto profesiách každodennou realitou. Dôsledná hygiena na pracovisku a kvalitné ochranné vybavenie výrazne znižujú riziko chorôb z povolania a úrazov. Moderné služby, ako ponúka Lindström, dokážu zamestnávateľom pomôcť udržať vysoký hygienický štandard – od pravidelného prania kontaminovaných pracovných odevov až po dodanie ochranných textílií. V konečnom dôsledku to znamená zdravších a spokojných zamestnancov, nižšiu chorobnosť a vyššiu produktivitu práce. Investícia do hygieny a čistoty sa v „najšpinavších“ povolaniach mnohonásobne vráti – v podobe lepšieho zdravia našich zamestnancov aj kvality nimi poskytovaných služieb.

---

Ako Lindström pomáha naprieč všetkými odvetviami

Spoločnosť Lindström poskytuje profesionálne služby prenájmu a údržby pracovných odevov, čím zásadne prispieva k zvýšeniu hygienických štandardov a bezpečnosti pracovníkov v tých najnáročnejších odvetviach na Slovensku. Pre zamestnancov v odpadovom hospodárstve, kanalizáciách, baníctve, stavebníctve, ťažkom priemysle, zdravotníctve či poľnohospodárstve zabezpečuje pracovné oblečenie navrhnuté špeciálne podľa potrieb konkrétnej profesie, ktoré pravidelne zbiera, odborne perie, dezinfikuje a opravuje. Lindström používa technologicky pokročilé postupy, vďaka ktorým sú odevy zbavené patogénov, chemických látok aj náročných nečistôt ako oleje, cementový prach či pesticídy. Okrem pracovných odevov poskytuje aj doplnkové produkty ako dezinfekčné rohože či priemyselné utierky, ktoré pomáhajú udržiavať čistotu priamo na pracovisku. Vďaka tomu môžu zamestnanci pracovať v bezpečnejších a hygienickejších podmienkach, znižuje sa riziko zdravotných komplikácií a úrazov, čo zároveň prispieva k vyššiemu komfortu práce, lepšej ochrane zdravia a vyššej celkovej efektivite práce.

Zdroje:

• Úrad verejného zdravotníctva SR – štatistiky chorôb z povolania a rizikových faktorov.
• Národné centrum zdravotníckych informácií – analýzy chorôb z povolania na Slovensku.
• Liga proti bezpráviu: škodlivé faktory v pracovnom prostredí (prach, chemikálie).
• Kariérainfo – rebríček najzdravotne rizikovejších povolaní (analýza rizík).
• Odpady-portal.sk – hygienické riziká odpadu a zdravotníckych odpadov.
• Priemyselné blogy (Krtkovanie a čistenie kanalizácie) – riziká v kanalizáciách.
• Dnes24.sk (TASR) – správy o pracovných úrazoch a chorobách z povolania.